Pristihnutý

ˏNičomník!´
Už-už sa chcela začať báť, keď si uvedomila dve veci:
ˏTak po prvé – nezjavil sa tu Z NIČOHO NIČ – to by bolo typické pre Ničomníka. Keďže ho však jasne vidím, je tu evidentne Z NIEČOHO NIEČO.
A po druhé – nezdá sa mi ako niekto, koho by som sa mala báť, práve naopak, teda ťáb.´

Horšie bol na tom Bonifác. Tak sa zľakol tejto nečakanej situácie, že na chvíľu prestal byť ˏpriechodný´ a v stúpacej rýchlosti sa tresol hlavou o strop izby.
„Ssssss,“ šúchal si narazené miesto. Hanku to sprvu pobavilo, no vzápätí jej začalo byť toho stvorenia, ktoré bolo od nej väčšie možno len o kúsok, ľúto.
„Dúfam, že to nie je plačné zranenie. Nechcela by som, aby si zobudil Lukáša. Je na mňa síce občas zlý, ale aj tak ho mám rada.“
Bonifác zo seba dostal len: „V pohode,“ lebo viac než udretá hlava ho trápilo, ako sa z tejto šlamastiky dostať. Bol pristihnutý.
Hanka medzitým zliezla z postele a zobrala si svoju detskú lekárničku. Vždy ju mala poruke, lebo rada kohokoľvek ošetrovala a, popravde, aj ona bola tá, ktorá sa rada nechávala ošetrovať pri akejkoľvek boľačke, ktorá za ošetrenie stála. Neváhala teda Bonifácove zranenie ošetriť.
„Neboj, bude to bez injekcie, dám ti tam len leukoplast,“ a popri ošetrovaní pokračovala, „počúvaj, to by ma veru veľmi zaujímalo,čo tu robíš a odkiaľ si sa tu vlastne zobral. Odvtedy, čo mi mamička dnes večer dočítala rozprávku, len ležím a  premýšľam, kto vlastne na Vianoce nosí darčeky.  Tak sa mi zdá, že ty si ten, ktorý by o tom mohol niečo vedieť. Hm?“

Bonifác hútal ďalej. Príručka Zaháňača totiž s takouto situáciou nerátala, musel improvizovať. Jedna z možností bola, že rýchlo ubzikne preč a nechá Hanku s jej nočným zážitkom tak. Veď kto by len
uveril šesťročnej výmyselníčke takúto príhodu? Mal však aj svoju česť a, povedzme si to otvorene, bol tak trocha z podobného dobrodružno-zvedavého cesta ako Hanka, a tak začal zvažovať aj druhú
možnosť: …

Úryvok z knihy „Kto nosí darčeky“ 5ta kapitola